Recenzia: Lauren Oliver - Delirium (Delirium #1)

Názov: Delirium
Autor: Lauren Oliver
Rok vydania: 2011
Počet strán: 448 (tvrdá väzba, anglický jazyk)
Dĺžka čítania: 8 dní (uff)

Anotácia ( od Luu )

Ľudia pokladali lásku za dobrú vec - skôr, než na ňu vedci našli liek. Nechápali, že od momentu, kedy sa vám láska - delírium - rozšíri do krvi, nie je cesty späť.
Teraz sú veci iné. Vedci dokážu lásku zničiť a vláda požaduje, aby liečbu podstúpili všetci, ktorí dosiahnu osemnásť. Lena Holoway sa na deň, keby bude vyliečená, vždy tešila. Život bez lásky je život bez bolesti: bezpečný, triezvy, predvídateľný a šťastný. No deväťdesiat tri dní pred zákrokom sa Lene stane niečo nepredstaviteľné: zamiluje sa.

Upozornenie: Recenzia môže obsahovať spoilery!

Dve slová. To snáď nie! No tak dobre, tak teda tri. Matematika mi nikdy nešla, ale čo mi šlo, bolo čítanie kníh. Rokmi som sa z konzumného čitateľa, ktorý berie pod ruku všetko, čo má hrubú väzbu a je posiate kopou písmenok, vyformoval na čitateľa náročného. Očakávam od knihy, že ma zaujme už od začiatku a že si z nej nakoniec aj niečo odnesiem. Pri knihe Delirium však tento efekt nenastal. Neviem, čím to bolo. Možno som sa na knihu tešil pridlho a keď som sa do nej konečne začítal, zistil som, že nie je až taká pútavá.

Kniha sama o sebe zlá nie je. Lauren Oliverová prišla s geniálnym nápadom urobiť z lásky chorobu (tú myšlienku dostala pri pozeraní večerných správ, no LOL ), ale tretinu knihy zaberajú opisy, ktoré ja osobne nemusím. Lauren Oliverová si vytvorila dokonalý dystopický svet, do ktorého musí všetko zapadnúť. Je vidno, že to má v hlave dokonale premyslené a tak sa to snaží preniesť i na papier. Nie však vždy sa to musí vyplatiť. Niekedy mi tie opisy naozaj pripomínali socialistický schématizmus.

Oliverová stavia najmä na faktoch. Táto budova má také tehly a omietku takejto farby, zatiaľ čo protiľahlý dom je takýto a taký. Opisy ma po dlhej chvíli začali nesmierne nudiť a tak som sa textom musel prehrýzavať. Už len toľko strán do ďalšej kapitoly, nahováral som si. Vo všeobecnosti to nerobím, knihy si väčšinou vychutnávam, ale pri knihe Delirium to bolo nevyhnutné.

Čo ma zabíjalo ešte viac boli postavy. Oliverová dáva priestor hlavnej hrdinke, to je pochopiteľné, ale na vedľajšie postavy, ktoré dej dokresľujú a niekedy ho celkovo i oživujú však zabúda. Zamiloval som si najlepšiu priateľku hlavnej postavy, ktorá sa volala Hana. Bol to typ človeka, ktorý sa nebojí otvoriť si hubu na špacír. Hlavná hrdinka Lena Hallowayová ma však oslovila menej. Jedinou prednosťou, čím vynikala, bola jej vášeň k športu (konkrétne beh, ktorý mala s Hanou spoločný) a takisto poslušnosť. Poslušnosť voči systému. Nesmie sa to a to a Lena to musí jednoducho dodržiavať.

Lenže postupom času sa na scénu dostáva Alex. Mladík, do ktorého sa Lena zamiluje disponuje vlastnou hlavou a triezvym rozmýšľaním. Nebojí sa však výziev, o čom sa budeme môcť presvedčit v nejednej scéne.

Kapitoly plynuli pomaly. Čítalo sa mi to ťažko, najmä kvôli spomínanému ustavičnému opisovaniu prostredia. Nakoniec to Oliverová premyslela s postavami úplne inak. Väčšinu postáv tiahne do úzadia, stavia sa na scénu len kde tu a do popredia stavia Oliverová Lenu a Alexa. Popravde som očakával viac dialógov, ktoré by knihu podľa môjho názoru značne oživili. Samozrejme, že nie bezduché dialógy, ale skôr tie, ktoré vás v deji posunú ďalej.

Oliverová toho na konci nafasovala až priveľa. Dramatický koniec vás nenechá vydýchnuť a autorka takisto stavila na postupné odhaľovanie tajomstiev. Ten koniec vám však nedá dýchať natoľko, že zabudnete aj na to, ako ste sa museli do čítania nútiť.

Čakajú nás ešte dve pokračovania s názvom Pandemonium a Reqiuem, tak dúfam, že sa Oliverová spomínaných chýb bude strániť a celkový dej oživí. Námet je skvelý, len ho treba správne opracovať.

Celkové hodnotenie: 6/10

Aj napriek mojej kritike pevne verím, že sa vám kniha Delirium bude páčiť.